Blog    Galéria    Video    Kontakt    2 % z dane    Zasielanie noviniek  
  Index » Blog   Nedeľa 26.09.2021 » 199736 
PIESOK V OČIACH A FATAL ATTRACTION VO WADI RUM, JORDÁNSKO
24.02.2015 10:00 | 9379x

 

     S Maťom sme toho spoločne do odchodu do Jordánska veľa polezeného nemali. Vlastne asi tak tri cesty v Ádri na českých pieskoch počas lezeckého stretka v septembri. Tu sa spontánne a nenásilne zrodila myšlienka, že by sme, niekedy na prelome novembra – decembra, mohli niečo spoločné podniknúť v horách. Slovo k slovu, mailík k mailíku a november sa blížil. Po dumaní, kde o takomto čase, po celom lete strávenom v mokrých cestách, sušení chytov a nadávaní, kedy to už skončí, sme nechceli nič riskovať a rozhodli sme sa nakoniec odísť do púšte, do jordánskej oblasti Wadi Rum.
     Pravdupovediac, letenky sme už mali, ale nevedeli sme presne, do čoho vlastne ideme. Vedeli sme len, že určite chceme urobiť novú cestu a popri tom poliezť aj niečo miestne, už podľa toho, ako sa nám bude dariť. Veľké oči sme však nemali. Maťo si dával celú jeseň do kopy lakte a od minulej zimy aj členky. Ja som toho v kolmom charaktere počas roka veľa nepoliezol. Nevedeli sme, čo nás bude čakať, akú linku si nájdeme, ani aký bude mať charakter, či ako sa to bude dať v mäkkom pieskovci odistiť, preto sme nič nechceli neriskovať a brali sme všetko, čo by mohlo byť potrebné (a aj tak sme nejaké veci zabudli). Dvojičky aj jednoduché lano, 100 metrov statiky, 2 sady friendov od mikro až po najväčší 20 cm široký a pol kila vážiaci Black Diamond č. 6, akuvŕtačku, 35 nitov a všetko ostatné. Spolu sme každý mali 45 kg bordelu.

CESTA TAM
Pred letiskom vo Viedni.     Samozrejme, že prvý problém bol hneď na letisku – povolených 23 kg dole do bagážu (a to sme žili v domnienke, že môžeme mať 32!) a teda príručná batožina podrástla na konečných 22 kg a trošku sme sa aj naobliekali. Našťastie sme ale prešli, aj keď to smrdelo mastným príplatkom. Okolo 22. h sme z Viedne vyrazili do Tel Avivu v Izraeli.
     Po prílete vstupná passport kontrola. Celé lietadlo už dávno prešlo, len ja som jeden a pol hodiny čakal na Maťa, a toto sa zvyklo opakovať na všetkých hraniciach s tým, že to vyvrcholilo pri ceste späť, ke som si už myslel, že budem letieť bez neho. Nakoniec však Maťo letel, ale bez batožiny... Problém bol v jeho starších vízach v pase z problémového a teroristami preplneného Pakistanu. Viac-menej sme však vedeli, do čoho ideme a s kompletným vypočúvaním a prehliadkami našej „trochu“ nezvyčajnej batožiny sme rátali. Pre budúcich cestovateľov malá rada – pripravte sa na kontroly a výsluchy a nenechajte sa znervózniť, či nebodaj nebuďte arogantní, lebo colníci, ak chcú, vedia dosť znepríjemniť život a nezaujíma ich, že o chvíľu letí vaše lietadlo.
     Noc sme strávili chaotickým presunom medzi letiskom a Central bus station. Už sa však nepamätám, ako presne sme sa tam dostali... nejaké metro a taxík, myslím. Ráno nám o 8:00 išiel autobus do mesta Eliat smerom na juh Izraela – asi 20 € a 5 hodín čumenia z okna. Zo zastávky pred Eliatom sme sa pešo dotrepali na hranice, ktoré sme vďaka obedňajšiemu klaňaniu sa moslimov prešli v celku bez problémov. Tu treba poznamenať, že do Jordánska sa človek nedostane s lezeckým materiálom, pokiaľ nemá dohodnutého sprievodcu cez agentúru. Za to, že po nás takýto chlap s nejakým papierom prišiel na hranice, sme zaplatili 150 $, a následne sme sa taxíkom cez Aqabu dopravili do našej destinácie Wadi Rum (asi 70 km), kde nás už čakal náš hostiteľ Ateek Difalláh.

IDE SA LIEZŤ
     Masív Jebel Rum, napravo v žltej stene výrazná línia - náš Fatal Attraction.Prvý deň sme strávili oddychom a „tour de Wadi Rum“, aby sme sa trošku zorientovali a získali predstavu, kde a čo. Hneď nám udrela do očí naša budúca linka, ktorú sme nakoniec aj preliezli. Spočiatku som nemohol uveriť, že táto linka ešte nie je prelezená, aj keď sa nachádza priamo nad dedinou. Proste tak výrazná a monumentálna linka už musela mať prelez. Vyhliadli sme si ešte ďalšie štyri, ale nakoniec nás to ťahalo do 420 metrov vysokej očojebnej línie, ktorú sme videli každé ráno, hneď ako sme vyšli von z nášho príbytku – proste osudová príťažlivosť. Pri výbere linky by mal človek počúvať aj svoje vnútro a riadiť sa intuíciou a motiváciou. To platí v horách, ale aj v športových cestách a úspechy potom prídu.
Prvý lezecký deň sme ešte strávili v znamení Pat a Mat v jednej ľahšej ceste, aby sme sa rozliezli a trochu okúsili trenie v solivom pieskovisku a hneď ďalší deň sme už vynášali všetok vercaig pod našu osudovú linku, tŕpnuc, či tam predsa nejaký nit nenájdeme. Našťastie nebol. A tak sme sa hneď odspodu pustili do práce.

FATAL ATTRACTION 8a+
     Naša cesta sa nachádza vo východnej stene N.E. Dome v najimpozantnejšom masíve – Jebel Rum – priamo nad dedinkou Wadi Rum. Prvá, najťažšia dĺžka, začína od zeme a zostra. Hneď nad prvým istením je riadny boulder – mala lištička na bočák, noha na trenie, skok do solivej obliny... Práve tu sa hádzalo kockami, či naša cesta pôjde vôbec voľne preliezť a či budeme schopný mikrozmrdku podržať. Následne cesta, trošku ľahšími aj stále dosť ťažšími krokmi, pokračuje až na 50 metrov vzdialený prvý štand. Trvalo mi, kým som si všetky tie kroky zapamätal. Technické, vyrovnané lezenie dlhé 40 metrov, ktoré končí 10-metrovým dolezom v sypavej skale na štand. V prvých 20 metroch sme nechali 8 istení, pretože sa to inak odistiť nedalo a následne sa zvyšok dĺžky, a vlastne aj celej cesty, lezie po svojom nervydrásajúcom istení. Pôvodne sme si mysleli, že sa bude dať vŕtať z háčikov, ale prvý pokus odsadnúť si do háčiku skončil skoro Maťovou zemovkou. Mikrostopery tiež držali len na verím boha, aj to len, keď človek nedýchal, inak sa po nich len zaprášilo.
Jožo v prvej dĺžke Fatal Attraction za 8a+.     Po dokončení prvej dĺžky sme už ďalšie dni rýchlejšie napredovali hore. V dĺžkach sme sa snažili použiť čo najmenej nitov. Na jednej strane preto, lebo sme chceli urobiť horskú cestu v tradičnom štýle a na druhej strane sme mali k dispozícií len 35 nitov a zohnať nity v Jordánku je dosť problematické. Po prelezení 6 dĺžok sme dorazili na obrovskú rampu Champs Élysées. Pôvodne sme chceli pokračovať stredom steny až na vrchol, ale bohužiaľ bol nad nami obrovský rozsypaný previs bez chytov, kde by bola jediná možnosť urobiť nitový rebrík. Rozhodli sme sa napojiť do logickej línie bratov Remyovcov. Keď sme už boli na polici, rozhodli sme sa pár ľahších dĺžok doliezť na vrchol, no nejako sme sa s vodou a jedlom trochu v ten deň prepočítali a ten ľahší dolez bol nie až taký ľahký a rýchly, ako sme predpokladali. Dĺžky bez štandov, lezenie, zliezanie, 6-béčkový komín (koleno-chrbát) miestami do previsu s tromi friendami na 35 metroch a po tme. O 21. hodine som podával Maťovi ruku na vrchole nie len preto, že sa nám podarilo dokončiť našu cestu, ale aj preto, lebo myslím, že to pre neho boli narodeniny, na ktoré dlho nezabudne. Nasledovalo tri hodiny trvajúce zlaňovanie za totálnej tmy neznámou cestou King Hussein zo slučkových štandov, so zaseknutými lanami, lietajúcimi kameňmi, kvalitne unavení a v riadnej divočine. Po takom zlaňáku si človek na pevnej zemi povie, už NIKDY v živote. Do domu sme dorazili o jednej v noci, nemali sme žiadne jedlo, večeru nám domáci nenechal a ani vodu. Nakoniec sa Maťovi podarilo vyžobrať zo zavretého rest housu aspoň jednu fľašu vody. Na druhý deň sme boli ako zdrogovaní. Mozog nemyslel, hľadeli sme do blba, nekomunikovali sme ani medzi sebou, iba sme spali a čo to jedli, bolo mi dosť zle od žalúdka. Použiteľný sme boli až tretí rest day. Človek sa niekedy pýta, prečo toto všetko? Žeby preto, aby sme cítili život, keď je na blízku aj druhá strana? Každý, kto toto dobrovoľne podstupuje, musí mať nejaký ten svoj dôvod... Prvovýstup až na vrchol sme teda dokončili 27. novembra 2014. Počas prvovýstupe vo Fatal Attraction.
     Následne sme si urobili výlet do historickej Petry, mesta starého 2 tisíc rokov, vytesaného priamo do pieskovcových skál. Hrobky, chrámy, domy, sochy – všetko vytesané priamo do skaly. Oplatí sa to určite vidieť, aj keď vstupné je približne 70 €, a treba si rezervovať aspoň 2 dni.
     Po zotavení sa sme boli doladiť prvú dĺžku a 4. decembra 2014 nastal deň „D“, kedy sme si išli po prvý RP team prelez. Problém je, že Fatal Attraction je vo východnej stene, a keď vyjde slnko, sú malé chyty v najťažšej 8a+ dĺžke dosť ťažko držateľné, a preto sme si privstali a pod stenu sme šľapali ešte za tmy. Strihli sme si, kto pôjde prvý. Maťa striasla nepríjemne solivá oblina v bouldri. Ja som zas po 5-minútovom oddychu v prvom kroku z madla vyrval chyt a letel som nečakane k zemi, ani som nevedel ako. Ešte aj Maťo schytal šuter do prilby. Ani počasie nebolo úplne najlepšie, pomerne dusno a slnko sa už začínalo dosť konkrétne opierať. Nakoniec sa mi podarilo úspešne ukončiť drámu v poslednej chvíli, kým boli chyty ešte ako tak držatelné; dokonca nestačilo, že som raz spadol kvôli ulomenému chytu, ešte aj pri preleze sa mi v druhom kľúčovom bouldri lano zachytilo za nitom a nohami som bicykloval ako na tour de France, visiac beznádejne v kríži za lišty. Po dolezení som bol úplne na šrot. Ďalšie tri dĺžky ťahal rýchlym tempom Maťo. Piata a šiesta ostala pre mňa. V celku v dobrom čase sme dosiahli policu Champs Élysées. Po našom pôsobení v nasledujúcich dĺžkach, a hlavne po poslednom „nikdy viac“ zlaňovaní sme pôvodne chceli zlaniť našou cestou dole. Pravdaže, po odznení emócií sme si nakoniec povedali, že nebudeme prvý RP team našej cesty končiť niekde v dvoch tretinách steny, jak nejakí poserovia a dolezieme to až na vrchol. Dali sme si teda repete. A aj by sme stihli dôjsť na vrchol za svetla, ale kvôli zachytenému batohu v špáre sme sa zdržali a opäť som si dal komínik po tme a zlaňák tá istá odysea... Tu ma hneď v prvom kratučkom zlaňáku cez previs šmyklo do strany a už bola ruka medzi lanom a šmirgľovým pieskovcom. Po krátkom monológu som kričal: „Starý, foto!“. Celou cestou sme tŕpli, či sa nám niekde nezachytí lano. Našťastie sa tak stalo až v poslednom zlaňáku. Nechali sme ho visieť s tým, že sa poň a ostatný matroš, vrátime ďalšie dni. Rozbití, ako cigánske hračky, sme išli dole. Opäť na nás zabudli s večerou. To asi, keď neprídeme do 19tej, tak domáceho nenapadne nám na stole nechať aspoň niečo studené... Iný kraj, iný mrav... Na druhý deň sme si prešli klasifikácie dĺžok a utriasli sme obťažnosti na 8a+, 6a+, 6c+, 6c+, 7a, 7b, 5, 4, 5, 6a/b, 4; spolu 420 metrov.Schéma našej cesty Fatal Attraction.Výrazná špára - Fatal Attraction.
     Po fantastickom zavŕšení nášho cieľa vo Wadi Rum sme chceli liezť už len ľahšie cesty. Dali sme si 6-dĺžkovú cestu Beaty (6a) a neskôr nádhernú 450-metrovú Raid Mit the Camel priamo v centrálnej stene Jebel Rum. Tu musím spomenúť, že na vrchol sme prišli za svetla, to bola nádhera!, no vďaka zachyteným lanám sme samozrejme zlaňovali 3 hodiny, a samozrejme po tme. Napriek tomu, že sme mali super kvalitné laná Beal Ice Twin, drsný pieskovec ako hrubý šmirgeľ k nim bol neúprosný a na štandoch sme museli obliepať strhaný oplet, aby sme vôbec mohli dozlaňovať až na nástup. Každým zlaňákom sa na nových miestach oplet úplne strhával a tŕpli sme, či laná vôbec vydržia. To, že sme urobili tak impozantnú cestu rovno nad dedinou, a vyliezli ešte aj najväčšou stenou na vrchol najvyššej hory, u domáceho vzbudilo taký rešpekt, že mám pocit, že práve od tohto momentu nám začali aj lepšie variť a porcie boli väčšie :).
     Cez tieto dni sme absolvovali výlet do kúpeľov s termálnou vodou neďaleko Križiackeho hradu Karak. Tu sme sa močili asi 4 hodiny, až sme mali do bolesti zvraštenú kožu na rukách od horúcej vody. Navštívili sme príbuzných nášho hostiteľa v dedine, kde ešte turistu ani nevideli. A výletík sme zavŕšili levitovaním na vlnách Mŕtveho mora, no dážď nás z pláže rýchlo vyhnal. Taktiež nás náš domáci zobral na poľovačku do doliny v divočine. Nejdem tu rozpisovať, čo všetko sme v ten deň zažili, len spomeniem, že na poľovačku sa tam chodí so samopalom. Toto všetko boli silné zážitky. Aj počas lezenia v stene bolo sem-tam počuť z doliny dávku zo zásobníka a my sme sa len obzerali, či nejaké olovo nezablúdi aj k nám.

GLORY 8a+ a ROCK EMPIRE 8a
Maťo v záverečnom bouldry 5. dĺžky cesty Rock Empire.Jožo na začiatku on-sightu kľúčovej dĺžky Glory 8a+.     Blížil sa koniec nášho pôsobenia v Jordánsku – ostávali posledné tri dni. A po diskusií, čo teda so zostávajúcim časom, sme sa rozhodli vyskúšať športovejšiu cestu Glory 8a+ od Izraelského lezca Ofera Blutricha1, aby sme vedeli porovnať obťažnosť našej cesty.
     Prvé dve dĺžky za 6a a 6c sme dali na striedačku. Do tretej za 8a+ som nastúpil ja s tým, že to idem skrokovať, prípadne Maťovi preflashovať. Technické lezenie v platni dlhej asi 35 metrov. Bouldrik za bouldrikom, stále som postupoval a stále som bol na hranici pádu. Na slnku ma už tak pieklo, že som začal vidieť farebné fľaky pred očami a nemohol som poriadne zaostriť na stupy. Nohy ma v lezečkách nenormálne boleli, každý krok bol na hranici pádu. Bolesť trvajúca jeden a pol hodiny, s neuveriteľnou mentálnou podporou z Maťovej strany, sa skončila OS prelezom dovtedy najťažšej viacdĺžkovej cesty v Jordánsku. Táto dĺžka sa určite radí k mojim top OS výkonom. Maťo následne túto dĺžku preliezol TR flash a po chvíľke oddychu ostala na ňom obrovská zodpovednosť, aj keď sme si to nepripúšťali, a to preliezť nasledujúcu dĺžku za 7c+/8a na OS, čo sa mu aj podarilo. Nasledovala záverečná 6c dĺžka a už sme si podávali ruky na vrchole, neveriac, čo sa nám podarilo. Musíme však triezvo zhodnotiť, že 8a+ v našej ceste je ťažšie, a teda Glory by sme navrhli skôr také dobré 8a a nasledujúcu dĺžku na 7c. Zlanili sme v pohode, len nohy nám cestou do domu nejako oťaželi, že sme sa ledva dotrepali do spacáku. V tento deň sme večeru stihli a bola to riadna porcia, ale žalúdok protestoval..., trochu sme pojedli, no a o hodinku sme už pekne grcali za plotom. Bolo to alebo z jedla, alebo skôr kombináciou slnka a dehydratácie, keďže sme liezli bez prilieb v južnej stene.
     Ďalší deň diéta a odvážne rozhodnutie – Rock Empire 8a (4, 6c, 7b+, 8a, 7b+, 6b, 7a, 6b, 5 a následne sa napája do cesty Raid Mit the Camel) od českého tria Beneš, Sobotka, Rosecký z novembra 2005. Výstup bol 8 rokov najťažším multipitchom v Jordánsku2 ocenený českým horozvazem ako výstup roka3. Nasledujúce ráno sme už šľapali pod stenu ešte za tmy. Zastavila nás až 4. dĺžka za 8a. Slnko už pieklo a načítať záverečnú bouldrovu sekvenciu sa z OS tak ľahko nedá. Akonáhle sa slnko prekulilo cez hranku, Maťo nekompromisne drtí záverečný boulder a druhým pokusom prelieza najťažšiu dĺžku. Vedel som, že to dá, vedel som to z nášho rozhovoru na štande. Táto dĺžka bola proste jeho. Keď zapol štand, tak sa mi strašne uľavilo. Ostatné dĺžky sme striedavo popreliezali na OS, až do miesta, kde sa Rock Empire napája do cesty Raid Mit the Camel, ktorú sme preliezli pred týždňom a tu sme usúdili, že je zbytočné pokračovať až na vrchol a ideme sa radšej baliť na cestu domou.

JERUZALEM
Lumír Hanuš pri lezení v oblasti Ein Fara v Izraeli.Jožo, Lumír a Maťo v izraelskej oblasti Ein Fara.     Záverečné tri dni pred odletom sme mali vyhradené na návštevu Jeruzalema. Tu nás už očakával Lumír Hanuš, český vedec a lezec, žijúci už 25 rokov v Jeruzaleme. Okrem toho, že nás Lumír povodil po celom Jeruzaleme vrátane miest, do ktorých turisti bežne nechodia, s kompletným výkladom histórie, zobral nás aj do neďalekej lezeckej oblasti Ein Fara, kde sme si spoločne zaliezli zopár ciest na skale, z ktorej sa konečne stále nesype nejaký bordel do očí a je aj omnoho pevnejšia – áno, našinský vápenec. A do denníka si môžeme zapísať, že sme už liezli aj v Izraeli :). Po lezení sme sa okúpali v bazéne s pramenitou vodou, tak ako to pravým židom kážu zvyky každú sobotu. Vďaka tomu, že sa blížili Vianoce a zároveň židia akurát oslavovali sviatok Chanuka (sviatok zasvätenia), mali sme možnosť zažiť nefalšované a naozaj silné chvíle priamo v srdci diania pri Múre nárekov, a tiež priamo v centre na hlavnej ulici Jaffa Street. Po troch dňoch v Jeruzaleme, o ktorý židia, kresťania a moslimovia vedú vojny už niekoľko tisíc rokov, na mieste, kde na jednej strane múru počuť modlitby židov a z druhej strany sa ozýva nárek moslimov, sme išli do Tel Avivu na letisko, odkiaľ nám nadránom letelo lietadlo. Tri hodiny kontrol, zobrali nám všetko - batohy, topánky, röntgenovali nás. Tu som mal pocit, ako som už písal na začiatku, že poletím domov sám a Maťa si tam nechajú... Nakoniec však Maťo všetko nejak ukecal a cestou domov sme sedeli pekne vedľa seba, no batoh aj s vianočnými darčekmi mu dorazil až na druhý deň, 23ho priamo domov.
Jeruzalem, Múr nárekov, v pozadí mešita.     Jeruzalem bol úžasná bodka, asi môžem povedať aj za Maťa, za tak úspešným výjazdom, aký sa nám zadaril. Okrem toho, že sa nám podarilo vytvoriť a aj preliezť našu novú linku Fatal Attractian, ktorá je momentálne najťažšou viacdĺžkou vo Wadi Rum a zároveň má aj viac tradičný charakter lezenia a istenia (je potrebné so sebou brať komplet sadu stopperov a friendov vrátane mikro a aj veľkosť č. 4, 5, 6 Black Diamond), sa nám tiež podarilo zopakovať dovtedy dve najťažšie miestne cesty v skvelom štýle. Zároveň bolo týchto 5 týždňov plných nespočetných zážitkov, aj mimo lezenia, ktoré sme tu zažili, a nie vždy nám bolo všetko jedno, ale to by bolo na dlhšie, to tu všetko spomenúť...

1http://www.oferblutrich.com/wadi-rum-glory-fa/
2http://www.horosvaz.cz/alpinismus/welcome-to-jordan/
3http://old.horosvaz.cz/index.php?cmd=page&type=1&article=228&title=ocenene-sportovni-vykony-roku-2005

Schéma Fatal Attraction vo vysokom rozlíšení (hight resolution).

 

 

 




 Vlado Linek © 1999 - 2021 Jozef Krištoffy