„Sú sezóny úspešnejšie, sú sezóny slabšie, sú sezóny úplné katastrofálne, kedy má človek chuť so všetkým skončiť a sú sezóny v celku dobré aj keď dalo by sa viac... Veľmi výnimočne sa človek dovolí obzrieť za sebou a povedať: ‚Ďakujem, že mi bolo dopriate tak veľa...‘. Mne sa to stalo prvýkrát, a veľa som sa musel učiť, aby som dorástol a mohol mnohým súvislostiam porozumieť. Lezenie totižto nie je o počte zhyboch na jednej ruke. Lezenie je proces, ktorý človeka učí porozumieť sebe, životu a zákonitostiam vesmíru.“

We all live in yellow submarine... pospevoval som si úplne od veci na malých škrabkách, stojac nohami na ešte menších, pri trinástom istení v nekonečnej 50 metrov dlhej kľúčovej dĺžke za 10 UIAA, asi 400 metrov v lufte, kde zapamätať si kroky bolo ťažšie, ako naučiť sa celé Mor ho! od Sama Chalupku. Čakal ma posledný previštek, v ktorom som si po tom všetkom už celkom veril, ale nechcel som nič podceniť a bol som ochotný nechať tam aj poslednú krv.

Po dvoch rokoch sme sa opäť rozhodli stráviť tri jesenné týždne, respektíve ukončenie sezóny, v jednej z najlepších lezeckých oblastí, v akej som bol, po všetkých stránkach. Pôvodnú zostavu v zložení Zuzka Holúbková, Kubo Šuhajda, Jožko Lovás a ja, v ktorej sme tu boli pred dvomi rokmi, nám narušil úraz Jožkovho ramena. Našťastie sa k nám pridal Miro Stuhl.

Pravdupovediac, letenky sme už mali, ale nevedeli sme presne do čoho vlastne ideme. Vedeli sme len, že určite chceme urobiť novú cestu a popri tom poliezť aj niečo miestne, už podľa toho, ako sa bude dariť...

Už pár rokov po sebe mám vo zvyku uzatvoriť lezeckú sezónu parádnym výjazdom do zahraničia. Tohtoročný november nebol v tomto smere ničím výnimočný. Výnimočná bola ale destinácia, kde sme tento rok zakopali lezečky. O španielskej destinácií Chulilla som počul niekedy v lete 2012...