Blog    Galéria    Video    Kontakt    2 % z dane    Zasielanie noviniek  
  Index   Piatok 25.06.2021 » 197414 
EL CONDOR PASA 10, FA, RP, COCHAMO - PATAGÓNIA 2016
08.05.2016 14:00 | 6311x


El Condor Pasa 10, Cerro Trinidad central, Cochamo

We all live in yellow submarine... pospevoval som si úplne od veci na malých škrabkách, stojac nohami na ešte menších, pri trinástom istení v nekonečnej 50 metrov dlhej kľúčovej dĺžke za 10 UIAA, asi 400 metrov v lufte, kde zapamätať si kroky bolo ťažšie, ako naučiť sa celé Mor ho! od Sama Chalupku. Čakal ma posledný previštek, v ktorom som si po tom všetkom už celkom veril, ale nechcel som nič podceniť a bol som ochotný nechať tam aj poslednú krv. Chalani neverili a mne to trvalo tiež asi dva dni, kým som si uvedomil, že to nie je sen... Stavebnica zapadla do seba na nanometer presne a vyššie sily zariadili, aby všetka tá vynaložená energia, keď sme koľkokrát už ledva stáli na nohách, vychudnutí, že sme boli priesvitní a o jedle sa nám už ani nesnívalo, mala nakoniec obrovskú čerešničku na torte za odmenu. Odmenu, ktorú nám poslali vyššie sily. Podarilo sa nám niečo, o čom by sa mi ani v najlepšom sne nesnívalo, a to sa mi už snívalo, že zapínam zlaňák aj v 11tke...

V roku 2011 som začal trénovať pod vedením Petra Slivku. Mojim dlhodobým cieľom bolo vyliezť Proces vo Višňovom, ktorého obťažnosť, po odstránení a vylomení chytov, je niečo asi okolo 11. Nie je to cesta pre moje predispozície, no napriek tomu som sa do toho pustil a pohybovo sa mi zapáčila. Popri tom som si vždy zaradil aj niečo iné, poliezol som pár ciest na skalkách, ale aj v horách, ktoré si veľmi cením, či už to bol Jet Stream 10-/10 v Tatrách alebo Tempi modernissimi 9+ v Dolomitoch, prvovýstup Fatal Attraction 10- v Jordánsku, či iné. Proces bol také moje majstrovstvá sveta, na ktoré som sa snažil popri práci v našom hobby športe pripravovať. S Peťom sme všetko analyzovali, operatívne prispôsobovali tréning a progres bolo cítiť. Zatiaľ však stále nestačil. Alebo možno najväčším hendikepom bol najdôležitejší sval – hlava. Každopádne, rok za rokom ubiehal a hory ma odjakživa veľmi ťahali. Však lezenie nie je len o jednej ceste. Na druhej strane, to čo mi dal Proces, využijem všade inde.

Vŕtanie štandu drtičom od firmy Bosch. Po úspešnom Wadi Rum v Jordánsku sme sa na jar 2015 rozhodli s Maťom Krasňanským zorganizovať novú expedíciu. Pridal sa k nám skúsený Vlado „Kazo“ Linek, predseda komisie ochrany prírody, šéfredaktor časopisu Horolezec a účastník množstva úspešných expedícií po celom svete. Ďalší dôležitý faktor – môj šéf, Paľo Zemko, mi v tomto vyšiel v ústrety. Sám, ako športovec, ma podporuje a 5 týždňov na druhom konci sveta začali naberať reálne kontúry. S Peťom Slivkom sme jeseň v príprave nasmerovali k tomu, čo budem potrebovať na expedícií najviac. Predsa z 15-metrového silne previsnutého Višňového do 700-metrovej steny, s jemne položenými až kolmými platňami, je trochu ďaleko, a teda mal aj dosť ťažkú úlohu. Popri práci a lezení samozrejme kvantum vybavovačiek od získavania informácií čo, kde, ako, cez letenky, dopravu 230 kg materiálu, až po oslovovanie a komunikáciu so sponzormi ohľadom materiálnej podpory našej expedície. Stálo to síce pár hodín mailovania, no nakoniec, gro materiálu, ktorý sme na expedíciu a prvovýstup potrebovali, sa mi podarilo vybaviť. Škoda, že sa nenašla aj finančná podpora na náklady kameramana, ktorý z celého nášho pôsobenia chcel urobiť profi výstup vo forme filmu. Ale taká je dnes doba...

Blížil sa nám odlet, stres jak sviňa, materiál ešte nie je pokope, je tesne pred Vianocami, nič nefunguje, treba vybaviť milión veci a ďalších milión vecí skontrolovať. Samozrejme, čo si človek nevybaví sám alebo 100krát neskontroluje, to je na prd. 28. decembera prišiel deň, ktorý som si vravel, že raz príde. Odleteli sme. Z Viedne do Paríža, a potom 14 hodín do Santiago de Chile. Samozrejme, problémy s batožinou boli, ale s (ne)očakávanými nákladmi navyše vždy treba rátať. Z lietadla do nočného autobusu na ďalších 13 hodín, potom nákupy jedla v prístavnom meste Puerto Montt a posledné spanie na posteli v hoteli. Na recepcií z toho mali celkom zábavu, keď sme 9 ruksakov, vrátane 120-litrového sudu, trepali na 6. poschodie do izby. Ďalší deň sme sa s autobusom presunuli do poslednej dediny na úpätie doliny. Presúvať sa v trojke s 300 kg materiálu a jedla nie je žiadna sranda. Hlavnou dolinou nám gro materiálu vyniesli do kempu La Junta kone (asi tak 4 hodiny chôdze pralesom). Bolo 31. decembra. Ja som mal úpal a večeru som, vďaka tomu, videl dvakrát. Maťo bol tiež chorý, teda vlastne už pred odchodom. Zaspali sme asi o 21. hodine a Kazo sám o polnoci stískal šampanské, ale pekne ho odložil a pošiel tiež spať. Však nebude sockovať a piť ho sám...

Na vrchole Cerro Trinidad Jožo, Kazo, Maťo.Nasledujúci deň sme s Kazom obhliadli našu stenu, teda išli sme naľahko na trek pod stenu. Tak zvedaví, a tak naľahko, že na pekných 7 hodín vychádzky sme si nezobrali nič na jedlo. Získali sme tiež informácie od miestnych a zistili, kde je náš bivak, ktorý sa mal nachádzať neďaleko steny. Nasledujúce tri dni sme vynášali materiál pod stenu a do bivaku (asi tri hodiny do strmého kopca). Nakoniec, 5. januára, na 9. deň od odletu, som si konečne obul lezečky a nastúpil do prvej dĺžky. Čoskoro nás zaskočil charakter špár. Neboli to pekné pukliny, do ktorých sa dajú hádzať friendy po slepiačky, ale od vody, ľadu a vegetácie vymyté, oblé a slepé špárky. Celé zle. Pomalé technické lezenie po isteniach, na ktoré by som si ani len mádžo vrecko normálne nezavesil. A z takých sme koľkokrát museli aj vŕtať našou silnou a neúnavnou vŕtačkou Bosch. Proste chirurgická a nervydrásajúca robota po mikráčoch.

Za 7 dní v stene sme zažili všeličo. Niektoré dni bolo také teplo, že sme už o druhej poobede museli zísť zo steny dolu, lebo sme sa doslova grilovali. Iný deň zas Kazo na poslednú chvíľu zavelil, že ideme zlaňovať a vodopádu zo steny sme ušli rádovo fakt len v sekundách. Maťo bol pár dĺžok pod nami a stihol sa presunúť do bivaku,  no my dvaja sme hodinu pod deravým tropikom čakali v brutálnej búrke, kým skončí. Nečakané pády, ktoré väčšinou končili dolu hlavou, z toho najdrsnejší bol asi Maťov, keď mu strelil háčik a tvárou ku skale letel dole hlavou asi 10 metrov. Odnieslo si to koleno, ale po pár dňoch to ako-tak rozchodil. Bolo by ešte o čom písať...

14. januára 2016 sme dokončili náš prvovýstup a dosiahli sme vrchol Cerro Trinidad. Spali sme vtedy rovno pod stenou, budík na 3:30. Potme sme vyžúmarovali 15 dĺžok na koniec fixov. Čakalo nás vytvoriť päť nových dĺžok, a následne vystúpiť na vrchol Cerro Trinidad ľahším terénom. Tu už bol Maťo načisto odpálený a naplno sa u neho prejavila choroba, s ktorou bojoval už od odchodu zo Slovenska. Do tmy sme stihli zlaniť a prísť do nášho luxusného bivaku pod previsom, ktorý bol asi 20 minút od našej steny. Maťo mal horúčku 39,5 °C. A mal ju tri dni, kým mu nezabrali antibiotiká. Tu už končila sranda, keďže telefónny signál bol od nás 7 hodín chôdze, ďalších 10 km autom po doline a nikto o nás viac než tri týždne nič nevedel.

Kazo v siedmej dĺžke za 8.Prišli dva dni dažďa, pre nás dva dni pozerania do ohníka, čítania, kecania, či polihovania, proste konečne trochu času pre seba, keďže do tohto dňa sme sa ani na chvíľu nezastavili (a to už bol tretí týždeň od odletu). Sem-tam niekto išiel okolo nášho bivaku a pristavil sa na kus reči. Ďalšie dni sa Maťo doliečoval, zbehol na pár dní do kempu a doniesol aj za ruksak jedla. S Kazom sme dočisťovali a dorábali dĺžky tak, aby sa dali liezť voľne. Niektoré sme už popreliezali RP a tie ťažšie poskúšali. Prišiel Maťo a porozdeľovali sme si zvyšné dĺžky tak, aby sme všetky stihli preliezť štýlom RP. Chalanom som vravel, že na to všetko v akom sme stave a koľko máme času, to so 14. dĺžkou reálne nevidím. Naozaj ťažký a hlavne dlhý kus technicky náročného lezenia, k tomu málo času, riadna únava a málo jedla. Môžeme byť radi, ak sa nám podarí popreliezať RP 19 dĺžok (vrátane niekoľkých 9- až 9+) a túto aspoň AF, teda že bude celá skrokovaná a tým pádom voľne leziteľná a už nie len technická hákovačka. V rámci obmedzených možností sme sa snažili našu cestu preliezť čo najhodnotnejším športovým výkonom, resp. štýlom.

Posledné dva dni v stene nám zostávalo preliezť ešte 6 dĺžok. Ráno však pršalo. Spod steny sme sa museli vrátiť späť do bivaku. Hladní sme sedeli pri ohni. Prechádzajúcu skupinku mladých čilských turistov, ktorí spali pri neďalekej lagúne, sme zavolali na kus reči a čaj. Jediné, čo sme mohli ponúknuť. Dokonca aj ten sme už varili na ohni, lebo nám došiel plyn. Po nejakom čase, keď sme im porozprávali, že sme tu už nonstop 3 týždne a robíme novú cestu v najimpozantnejšej stene údolia, sme sa priznali, že nemáme jedlo a poprosili ich, či by nám nepredali čo majú, keďže už išli dole. Všetci vypratali ruksaky a bez všetkého nám dali, čo mali. Keď odišli, hneď sme sa posilnili z toho, čo nám nechali. Mozog začal pracovať a padol návrh ísť večer preliezť 1. a 3. dôležitú dĺžku, keďže medzičasom prestalo pršať. Kazo preliezol prvú dĺžku s rajbasovou platňou a Maťo už za mierneho šera, zotavený, ale vychudnutý na kosť, prebojoval dlhú technickú dĺžku za 9+ v položenej platni. Za tmy sme sa vrátili a dobre sa navečerali.

Posledný deň v stene – 25. januára 2016. Išli sme ráno, bolo chladno a pod mrakom. Vyliezli sme RP 6., 7. a 8. dĺžku, každý jednu z nich. Bolo okolo obeda. Normálne by už pieklo slnko, ale bolo zamračené a fúkalo. Mali sme už prelezené všetky dĺžky RP, okrem najťažšej, ktorú som mal len skrokovanú AF. Vravím chalanom, že skúsim ísť ešte z ostra do tej 14. dĺžky, nech mám pokoj na duši, že tam nechám všetko, čo môžem. O druhej som začal liezť. Kazo visel vedľa mňa a robil fotky a video (technika nám však neskôr trochu zlyhala). Všetko držalo, cítil som sa dobre, zmierený s akýmkoľvek výsledkom. Asi v polovici 50-metrovej dĺžky je najťažší boulder. Ten som prebojoval. Stál som na malých lištách a vedel som, že je malá pravdepodobnosť, že z neolezených šupín nič nevylomím a nepoletím, ako pred pár dňami hlavou napred 12 metrov. Aj mi jeden chyt strelil, ale podržal som to. Po hodine sa nereálné stávalo realitou. Už len posledný previs kde nesmiem spanikáriť a sústrediť sa, kým nebude lano v zlaňáku na štande. Nik tomu neveril... Podarilo sa nám niečo neuveriteľné. Posledný deň, posledný nález do cesty, impozantná a ťažká línia je celá prelezená voľne.

„Vyliezť na druhom konci sveta, 400 metrov nad zemou, 50 metrov dlhú desiatku po troch týždňoch v stene, unavený a s minimom jedla, ktorú som si predtým sám urobil, je najväčší úspech, aký som kedy dosiahol. Je to odmena za všetku tú robotu.“ – boli moje slová po dolezení na štand. „Toto je vec, ktorú by som nevymenil ani za 11tku na skalkách.“

Náš domov na 24 dní.Následne sme začali zlaňovať a brať zo steny všetky fixy a iný materiál. Ďalší deň nasledovala prvá znáška materiálu do kempu a ja s Kazom sme vyšľapali hneď naspäť hore do bivaku. Maťo s boľavými kolenami zostal v kempe. Nasledujúci deň sme za dažďa celý premeditovali v bivaku pri ohni a poslednú znášku sme po daždi urobili 28. januára. Niesli sme viac ako 40 kg ruksaky, obvešaní ako vianočný stromček. Keď sa jeden z nás pošmykol, musel prísť druhý a pomôcť mu postaviť sa. Stalo sa však, že som skončil aj dolu hlavou a 40 kg ruksak na mne, spopod ktorého som mal problém sa vôbec vykotúľať. Boli sme celý od blata a stretávali sme navoňaných turistov idúcich k lagúne, ktorí nechápavo krútili hlavou, keď nás videli a ešte nechápavejšie, keď sme im povedali, že ideme dole po 24 dňoch. Skoro každý, kto išiel hore, sa nám v ten deň prihovoril. Cesta domov bola obdobná, ako cesta do Cochama, len sme vo väčšej miere dobiehali minuté kalórie. Trvalo nám ešte skoro týždeň, kým sme dorazili až domov. Ale... hlavne, že sme vyliezli!:)

Jožo Krištoffy

 

FAKTY:

Čiastočne voľne a technicky sme cestu vyliezli v dňoch 5. - 14. 1. 2016 s výstupom ďalších 400 m na hlavný vrchol Trinidadu. Cesta má 20 dĺžok, 710 metrov lezenia a je v nej osadených 40 nitov na štandoch a 112 postupových nitov. V dňoch 20. - 25. 1. 2016 sme vyliezli všetky dĺžky voľne - RP, s nasledujúcou klasifikáciou: 8, 7+, 9+, 8+, 8-, 8, 8-, 7+/8-, 7-, 9-, 9, 8+, 3, 10, 9, 4, 8+, 7+, 7, a 7.

Zákres cesty v plnej kvalite je možné si stiahnuť TU a schému cesty TU.

 

A AKÝ MATERIÁL SME POUŽÍVALI?

BEAL

jednoduché lano TIGER 10 mm unicore; 60 m Golden dry
Ideálne lano na ostré pokusy vo viacdĺžkových cestách s odolnosťou voči pádu cez ostrú hranu

polovičné laná ICE LINE 8.1 mm unicore; 2 x 60 m Golden dry
Lano do veľkých stien a hôr, výborná manipulovatelnosť, nízka váha, vysoká odolnosť. Počas nášho prvovýstupu boli nonstop v prevádzke a párkrát sme aj poriadne odskúšali ich pružnosť; cvakať sa môžu striedavo, čím sa zníži trenie, čo v dlhých dĺžkach ocení každý lezec.

statika ANTIPODES 10 mm, 400 m
Dobrý pomer medzi hmotnosťou, odolnosťou a dobrou manipulovateľnosťou. Použili sme 400 metrov statiky, po ktorej sme každý deň jumarovali a zlaňovali, takže viem, o čom hovorím.

Partneri expedície Cochamo 2016čelovky FF120
Niekoľko režimov svietenia, od blízkeho dvojledkového, po výkonný 100-lumenový led reflector, ktorý využiješ, keď potrebuješ hľadať štandy pri zlaňovaní po tme. To všetko v 96 gramoch.

chránička na lano ROPE PROTECTOR
Praktická pomôcka proti predratiu fixného lana na ostrých hranách.

BOSCH

príklepové kladivo GBH 36 V-LI Plus Professional
Toto nie je nástroj pre kutilov, čo si doma potrebujú navŕtať obraz, ani vybehnúť osadiť 4 nity. Toto je mašina pre lezcov a majstrov, ktorí očakávajú profesionalitu, silu a výdrž. Najsilnejší stroj v ponuke. 3,2 J silný príklep, 36 V a 4 Ah baterka, odpružená rukoväť. Toto už nie je hračka, ale príklepové kladivo, s ktorým sme osadili 140 nitov, a na ktorom závisel úspech celej našej expedície.

CLIMBING TECHNOLOGY

istítko ALPIN UP
Musím priznať, že na expedícií som ho mal po prvýkrát v rukách, no po chvíli sa stalo neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného pôsobenia v stene. Pri dlhotrvajúcom lezení, hlavne technických pasáži, oceníte jeho samoblokujúcu schopnosť. Pri zlaňovní, taktiež vďaka samoblokujúcej schopnosti, umožňuje ovládať rýchlosť, nie je potrebný žiadny prusík a rozpletanie lán, či traverzy počas zlanovania sa stanú výrazne jednoduchšie a bezpečnejšie. Jednoznačne doporučujem.

blokant ROLLNLOCK
Výborný pri ťahaní svine, alebo pri hocijakom krátkom, či nečakanom výstupe po lane namiesto jumaru. Veľmi ľahká a praktická pomôcka.

kladivo THUNDER HAMMER KIT
Super tvar, dobrá hmotnosť, prúžná šnúra proti strate a čo je hlavné, moje kladivo preletelo asi 350 metrov z polovice steny až na nástup a keď sme ho našli, tak mu nič nebolo, a to som ho už naozaj odpisoval.

HMS karabíny
Karabínky sa v stene zužitkujú vždy, ale tu chcem spomenúť super patent – ACL systém – sponka na spodku karabíny, ktorá zabezpečuje jej správnu polohu pri istení a zabraňuje pretočeniu karabíny v tej najnevhodnejšej chvíli.

Planžety a nity
V stene sme ponechali antikorové planžety a nity, s ktorými sa výborne robí, majú dlhú životnosť a nemali sme strach do nich oprášiť aj niekoľko metrov (sem-tam aj dolu hlavou).

Skoby
Skoby z kvalitnej a tvrdej ocele, vo veľkom sortimente a veľkostiach, hodia sa v každej veľkej stene pri prvovýstupe, aj keď sa väčšinou snažíme používaniu skôb vyhýbať.

ADVENTURA SPORT

Predajca kvalitného lezeckého a turistického vybavenia a solárnych lampášov LUCI
Príjemné svetlo a vysoká svietivosť (25 až 50 lumenov podľa modelu), cez deň sa pomocou solárneho panela opäť naplno nabijú. Malá a nič nevážiaca vecička, ktorá nájde uplatnenie v každom bivaku.

HANWAG

topánky TUDELA a TATRA
Nič lepšie z rady trekových topánok som na nohách nemal. Nemecká kvalita, prepracované detaily, komfortné nosenie. A to sme sem-tam mali ruksaky ťažšie ako 40 kg, v strmých svahoch, na kameňoch aj v blate.

PRIMUS

varič ETA POWER STOVE SET
Úžasné a efektívné riešenie, ktoré obsahuje varič, závetrie a hrniec so špeciálne upraveným dnom zabraňujúcim úniku tepla zvonka a nepriľnavým povrchom. Plyn alebo iné palivo je na ceste do horáka predhriate, čo ešte väčšmi zvyšuje jeho efektívnosť a znižuje spotrebu. Primus je proste špička vo vývoji varičov s obrovskou históriou značky.

STUBAI

zlaňovacie planžety
Špeciálne upravená planžeta s oblým okom, umožňujúca priame umiestnenie lana cez oko a následné zlanenie a stiahnutie lana bez poškodenia a nutnosti zanechávania karabíny. Použili sme ich na každom štande.

HMS karabíny
Kvalitné, masívne a ľahké karabíny, ktorých je v stene vždy málo.

skoby
Vysokokvalitné skoby z tvrdej ocele, hlavne pre menšie špárky a pukliny. V každej veľkej stene treba mať zopár so sebou.

TRAVEL LUNCH

dehydratovaná expedičná strava (raňajky aj obedy)
Každé ráno aj večer sme sa tešili na našu dávku kalórií. Jedla sme mali málo, ale chutný Travel Lunch nám po večeroch pripomínal domácu varenú stravu a čo je najlepšie, každý večer sme si mohli vybrať niečo iné. Čo je tiež dôležité, ľahká a rýchla príprava šetrí aj palivo, ktorého sme tiež nemali nazvyš.


 

 




 Vlado Linek © 1999 - 2021 Jozef Krištoffy